Rezeň veľký ako sako

Autor: Mario Hudák | 25.9.2014 o 23:35 | Karma článku: 4,36 | Prečítané:  904x

„Snívame častejšie ako si myslíme“, komentuje svoj krátkometrážny film Lucid o dennom snení Bardejovčan Marek Gabriš, mladý scenárista a režisér. Žijúci v Anglicku. Bohužiaľ. Či vďaka bohu? V poslednom čase mám pocit, že v predvolebnom Bardejove zasa raz všetci snívame. O budúcnosti mesta. O starom a novom zemepánovi. O nových ľuďoch. A ďalších skvelých projektoch. Čím ďalej tým viac. 

Si len prach

Teda okrem väčšiny voličov. Prach obyčajných (a v prach sa obrátiacich - bez urážky KBS a dobrého brandy) Bardejovčanov, ktorí si môžu dovoliť snívať akurát tak o tom, že už nikdy nebudú evidovaní na úrade práce a nútení pracovať načierno a skoro zadarmo (20%).

O tom, že budú niekedy zarábať viac ako minimálnu mzdu (20%). Alebo o tom, že príde čas, keď nebudú vyvážaní za prácou na zasľúbený Západ, kde musia s červeným diplomom utierať rakúske a nemecké zadky. Prípadne bližšie, na Čechy a Moravu, kde montujú japonské autá a čínske počítače.

Alebo prinajlepšom do centra najcentrovatejšieho. Aby mal kto prešporákom klásť egyptské umelé trávniky a opravovať zadychčané turecké kosačky v predzáhradkách ich stomiliónových sadrokartónových garsóniek niekde na Dlhých dieloch. (20%).

Rezeň veľký ako sako

Aj by som spomenul o akom veľkom rezni asi tak môžu šestnásť hodín snívať šičky so svidníckej fabriky, ktorým taliansky majiteľ s podporou úradu vlády nechcel dať pred mesiacom obed, kým nesplnia normu ušiť stopäťdesiat sák za sekundu. Preháňam samozrejme. Ale susedov a kolesíkov si nechám nabudúce. Zaslúžia si samostatný text.  

Späť k téme. Že v Bardejove snívajú z rozkoše iba tí, ktorí si to naozaj môžu dovoliť? No a čo. Čo je na tom zlé, že bardejovskí otrokári, gorily, hlavohrude, depeháčkári a zastrašení úradníci snívajú o víťazstve Macka Pú, ktorý mesto na radnici uvádza do anestézie už druhé desaťročie? Pardon, zabudol som na doktorov. Práv aj medicíny. Samozrejme že ešte budem potrebovať lieky aj nejaký ten švindeľ. Moja chyba.

Od rozkoše še bľuje

Čo je na tom čudné, že pozitívne a radostne naladení osempercentní politickí katolíci snívajú o výmene establishmentu za novú, lepšiu a radostnejšiu zmenu („oni“ nikdy, ale „my“ to dáme, stačí si iba veriť ...)? A čo je na tom, že aktivisti tajne dúfajú, že motyka vystrelí a mesto postaví na nohy neznámy bloger – podnikateľ“?

Nič. Nie je na tom vôbec nič. Zlé, divné, ani neprirodzené. Jednoducho snívame, sme iba ľudia. Máme plné brucho, svoj biznis, byt, frajerku, milenku a zdravé ruky. Whisky hovorí: svoju hlavu, ženu a turka. A ostatné je iba kabaret.

Bohužel či bohudík?

A kde sú v našich lokálnych snoch všetci dvadsaťpercentní z druhého a tretieho odstavca? Nikde. Vytesnili sme ich. Chceme kabaret bez publika. Nikto sa nezasmeje, nikto nezatlieska. Ale ani vás nikto neopľuje, alebo neoští. Ešte že tak. Celkom sterilné predstavenie.

A možno že by sa ešte nejaké tie lístky našli. Nebudú ale na predaj. „Bohužel. Či bohudík?“

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?